Vlasť miloval zvlášť
„Stálo za to, zahynúť pre domovinu!“, posledné sú slová Tibora Cérnu 28. apríla 1999, keď chrániac životy spolubojovníkov v povestnej bitke o Košare a obetujúc vlastný zachránil nejedného spojenca. Dvadsaťročný Debeljačan ako príslušník Juhoslovanskej armády (VJ) dobrovoľne opustil skrýšu, aby pomohol spojencom objaviť postavenie ostreľovača tzv. Kosovskej oslobodzovacej armády, ktorý niekoľko dní zaradom zastrelil nejedného vojaka. Cérna odvážne vyšiel na otvorený priestor a vzápätí dostal strelu do hrude. Vďaka Tiborovej obeti objavil snajper Juhoslovanskej armády pozíciu nepriateľského strelca a vylúčil ho.
Bitka o Košare počas útokov Severoatlantickej aliancie trvala na juhoslovansko-albánskej hranici od 9. apríla do 10. júna. Z viac ako dvetisíc príslušníkov Juhoslovanskej armády zahynuli 108, viac ako 150 ich bolo zranených v boji s početnejším nepriateľom, ktorý takisto utrpel početné straty v ľudstve (viac ako 200 zahynutých).
Na spomienkovej slávnosti v Debeljači 14. júna 2017. roku prezident
Srbska Aleksandar Vučić odhalil pomník s bustou Tibora Cérnu (8. november 1978 Belehrad – 28. apríla 1999 Košare). Od 29. apríla 2018. roku Športové stredisko v Kovilove pri Belehrade, kde Tibor strávil s rodičmi časť detstva a mladosti, pomenovali ŠS Tibora Cérnu.
Deň predtým, pred pomníkom v debeljačskom parku, zoskupili sa spolubojovníci hrdinu a spolu s rodičmi, rodinou, kamarátmi, predstaviteľmi MS Debeljača a Obce Kovačica pokládli kvety a vence k pomníku a navštívili i miestny cintorín, kde je Cérna pochovaný.
„Tibor bol zodpovedný a nanajvýš veselý od detstva. Mal šestnásť keď si začal sám zarábať, sám sa školil, platil si byt. Bol aj rozhodnutý: vedel čo chce v živote. Plány ale prepadli,“ rozpráva o svojom synovi matka Kata.
Otcovi Józsefovi sa aj dve desaťročia po synovej tragickej a hrdinskej ťažko hovorí: „V júni 1998. Tibor narukoval, v novembri bol naposledy doma. Mohli sme ho neskoršie zastaviť, aby sa nevrátil na Košare, ale svojich kamarátov nechcel nechať v štichu.“ Rodičom syn zjavil, že je vedomý, že môže v boji zhynúť. „Máme rodinu v zahraničí, mohla som ho vďaka známostiam aj premiestiť do inej bližšej kasárne. Nepripustil takú možnosť. Poslednú pohľadnicu sme od neho dostali v apríli z Gjakova. Píše v nej, že mu zostalo ešte málo. Armádnych dní,“ so slzami v očiach prezrádza Cérnova mať. Desiatnik Mile Rosić z Novej Pazovy rozpráva o spolubojovníkovi zo 125. motorizovanej pechotnej jednotky Tiborovi Cérnovi: „Okrem odvážnosti a obetavosti si spojenci na neho pamätajú ako veselého mladíka, humor mu bol výraznou črtou. Preto zakaždým keď som pri jeho buste, viac sa pamätám pekných ako smutných chvíľ.“
„Jedinú dôveru ktorú vojak v tých chvíľach má je – viera do kamarátov, spolubojovníkov z priekop,“ spomína na neľahké okamihy Rosić a o blížiacom sa výročí bitky o Košare dopĺňa: „Dokumentárny film RTV Srbska o boji na juhoslovansko-albánskych hraniciach pred takmer dvoma desaťročiami je už v strižni. A aj naďalej pri každom výročí Tiborovej hrdinskej smrti sa budeme stretávať v jeho Debeljači.“
Ján Špringeľ
